
Prvy polcas sme zacali vyckavanim na osmeho hraca. Neverili by ste, ake ubohe vyhovorky som pocul od kandidatov na osmeho hraca – mam poobednu, nemam podpisanu vychadzku, zena ma narodeniny, pridem, len ked vas bude malo, chodim na anglictinu. Kedze nikto nechodil, obliekli sme sa do vyckavacej uniformy : kopacky, futbalove trenirky a kosela. Do rozlosovania sme sa moc nehrnuli, lebo stoly sa prehybali pod kulinarskymi dobrotami : chlebicky a konacik od oslavenca Zdenka a k tomu rozne variacie piva a neochlastoholickeho piva. Vsetko najlepsie k sobotnajsim meninam Zdenko ! Na okraj musim podotknut, ze sme k oslavencom velmi necitlivi. Nenechali sme Zdenka vyhrat, ani ked mal okoteniny, ani teraz pri meninach. Och, mili priatelia, ked som videl to obrovske parketove letisko a spomenul som si , ze budeme hrat traja na troch, zase som si v duchu sluboval, ze musim viacej trenovat kondicku. Ze budem cez vikend chodit behat, ze budem menej onanovat, ze si kupim bezky, ze zacneme so synom konecne chodit do posilovne a podobne nerealne hovadiny. Stacilo okusit na chvilu nasu milovanu lopticku a uz sme na vsetko zabudli. Behali sme ako lasicky. Dokonca aj nas kapitan sa prehanal po parkete, ako za mladi, ked sme ho prvy krat privinuli v telocvicni na hrud. (Pamatate si este toho nesmeleho blondacika s ofinkou? ) Celkom nam to v trojke s Petom a Luhovym islo. Jednoducho, moc nespekulovat, nevlacit loptu, prekvapit strelou, potiahnut do strany a nahrat na volneho pred branu. Poznate to, takto hravaju „stare kusy“. Jaro by o tom prvom polcase vedel volaco rozpravat. Niekedy nestacilo ani jeho skvele brankarske umenie. Rozmanite vykrucal nohy, len aby vykryl co najviac kutov branky. Ale vzdy sme este nejaky volny nasli. Dokonca aj ja som nasiel jednu skulinku medzi nohami. Teda Jarovi. Ale, aby som pochvalil aj supera : stale som mal pocit, ze hraju nejaky novy takticky variant. My sme furt utocili a oni akosi nedavali goly. Aj som sa zacal krotit, reku, ci nas nechcu vystavit a potom v druhom polcase udriet. Ale to len podcenili predzapasovu pitnu pripravu. Ale inak sance mali aj strielali, ako s kanona. Az pri tej kanonade vyliezali klince z oblozenia stien. Dokonca si na jednom z nich Peto roztrhol kozu na ruke. Potom tam obetavo behal, krvacal a labuznicko-drakulovsky si olizoval krv na labke. Prestavka – je skvela vec. Hlavne ked sa hra traja na troch. Hoci mi Mikino prihodil na obede nejake to cevabcici naviac, stale som sa pazravo hrnul do chlebickov. Az ma musel kapitan zahriaknut. Zdenko, s tych chlebickov by sa mohla stat tradicia ! Druhy polcas sa niesol v duchu hesla – budeme mat dost sil udrzat naskok ? No veru, neraz som bezvladne privolaval pomoc vykrikmi : kyslik, nositka, barly !! Lebo super sa prehrou nechcel uspokojit. Spresnili a zrychlili hru. Roztrhli panensku blanu nasej brany a potom sa zacala lavina utokov a proti utokov, ktora nam zobrala tolko sil, ze neraz oslavenec Zdenko uchmatol loptu na polovicke bezal s nou sam do branky. Nastastie sme superovi dovolili vyhrat iba polcas, nie zapas. Najhorsie to bolo s orientaciou, stale sme pokrikovali : „kolko to je ?“, „kolko sa este hra“ ? Vinco, prosim Ta, na buduce uz konecne dones ten merac skore. Asi sa uz blizi jar, lebo ked sme odchadzali, na parkovisku sme stretli milenecko-studentsky par. Obaja boli iba v trickach s kratkymi rukavmi. Potom sme v aute s lutostou spominali na kruzkove akcie s prvackami s pedagogickej fakulty.